Po druhej svetovej vojne sa prvé zmienky o klieštikovcoch na Slovensku začali objavovať v prvej polovici päťdesiatych rokov v súvislosti s prírodnými ohniskami nákaz (Rosický 1953, 1954, Libíková 1954) a výskumom pôdnych živočíchov (Nosek 1954, 1957). V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa údaje o klieštikovcoch na Slovensku objavovali iba sporadicky. Jednalo sa o práce českých autorov, kde boli spomínané aj výsledky zo zberových exkurzií na rôzne atraktívne slovenské lokality (Vysoké Tatry, Bukovské vrchy, Slovenský kras, Kováčovské kopce). Kompletnú akarologickú literatúru z územia bývalého Československa publikoval Josef Rudolf Winkler (1958). Údaje o foretických roztočoch na hmyze nájdeme v prácach Karla Samšiňáka (1957 až 1984), parazitmi netopierov sa zaoberal František Dusbábek (1962, 1963, 1964). Pôdnym roztočom čeľade Zerconidae sa systematicky venovala Věra Halašková (1963 až 1969), pričom opísala niekoľko nových druhov z územia Slovenska. Rôzne náhodné zbery zo Slovenska (často s opisom nových druhov pre vedu) publikovali Max Sellnick (1968), Claire Athias-Henriot (1967), P. Pecina (1970, 1980a, 1980b) a P. Zeman (1979). Slovenskí autori v tomto období publikovali nálezy klieštikovcov z vtáčích hniezd (Nosek & Lichard 1962, Zeman & Jurík 1981), ale výskum v tejto oblasti v tom čase ďalej už nepokračoval.

Priekopníkom slovenskej akarológie sa stal profesor Milan Mrciak (*1923–†1975). Študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a štúdium dokončil na Biologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Od roku 1955 pracoval na parazitologickom oddelení Biologického ústavu ČSAV v Prahe. V roku 1961 odišiel na Univerzitu Komenského, kde sa stal vedúcim katedry systematickej a ekologickej zoológie. V roku 1964 sa habilitoval ako docent parazitológie (na tému „Roztoče nadčeľade Gamasoidea na území ČSSR z ekologického a geografického aspektu”, kde spomína 189 druhov klieštikovcov) a v roku 1971 bol menovaný profesorom pre odbor parazitológia. S roztočmi začal pracovať od nástupu na Biologický ústav ČSAV pod vedením akademika Bohumíra Rosického. V akarológii sa rýchle vypracoval na európsku úroveň. Zameral sa predovšetkým na taxonómiu a ekológiu parazitických klieštikovcov a ich viazanosť na biotopy a hostiteľov (predovšetkým drobné zemné cicavce). Ako prvý v Československu podal prehľad o rozšírení jednotlivých druhov na našom území (Mrciak & Rosický 1956, Mrciak 1958a a ďalšie), a poukázal na ich význam v prírodných ohniskách nákaz. Jeho zásluhou bolo naše územie v tej dobe považované za jedno z najlepšie preskúmaných na svete. Profesor Mrciak sa zaslúžil o rozvoj akarológie na Slovensku. V roku 1961, v čase jeho príchodu na UK v Bratislave, na Katedre zoológie pracovalo 11 pracovníkov. Vďaka vedeckovýskumným prácam v rámci štátnych plánov (katedra sa stala referenčným pracoviskom pre kliešťovú encefalitídu, tularémiu a leptospirózy) a najmä plánu Z-17 financovaného armádou mala v roku 1975 katedra až 15 vedeckých a 14 technických pracovníkov (Vilček 1989). V tej dobe katedra spolupracovala s Parazitologickým ústavom ČSAV v Prahe (riaditeľ ústavu akademik Rosický prednášal parazitológiu ako riadny profesor na Prírodovedeckej fakulte UK), ako aj s Ústavom pre výskum stavovcov ČSAV v Brne (riaditeľom ústavu bol v tej dobe akademik Kratochvíl).

V roku 1971 vychádza „Klíč zvířeny ČSSR IV” (Daniel & Černý 1971), kde boli zahrnuté klepietkavce (Chelicerata). Kniha bola pokusom zjednotiť kľúče menších skupín na jednotnom základe a vyplniť prípadné medzery. Rukopis vznikal dlhý čas, prvý termín odovzdania bol rok 1959, ale rukopis bol dokončený až v roku 1968. Počas tejto doby sa niekoľko krát menil rozsah a tým aj koncepcia diela. Vzhľadom na búrlivý rozvoj taxonómie roztočov boli niektoré časti aj niekoľko krát prepracované a modernizované. Pritom bolo možné použiť len literárne pramene publikované do roku 1967. Pôvodným zámerom bolo vypracovať determinačný kľúč do úrovne druhov, ale obmedzený rozsah knihy tento zámer znemožnil a tak klieštikovce boli spracované iba do úrovne rodov. Časť o roztočoch recenzoval akademik Bohumír Rosický a kapitolu o klieštikovcoch napísali Karel Samšiňák a František Dusbábek (má rozsah 39 strán). Na tú dobu je to nadčasová práca, ešte dnes vo všeobecných komentároch k niektorým druhom nachádzame narážky na zaujímavé zistenia, ktoré ale neboli nikdy publikované. Autori pôvodne plánovali publikovat ďalší zväzok Fauny ČSSR s kľúčmi do úrovne druhov a prodromus, ale tento zámer už nebol zrealizovaný. Na klíč zvířeny istým spôsobom nadviazala kniha „Roztoči a klíšťata škodící zdraví člověka” (Rosický et al. 1979), kde sú roztoče vyskytujúce sa v strednej Európe rozoberané z medicínskeho hľadiska. K obsahovej stránke knihy ešte aj dnes ťažko niečo podstatné dodať.