Kosce (Opiliones, starší názov Phalangida) sú laickou verejnosťou bežne zamieňané s pavúkmi a vžila sa predstava, že kosce sa od pavúkov odlišujú tým, že majú malé telo a veľmi dlhé nohy, čo však u viacerých druhov koscov nemusí platiť. Kosce nemajú jedovú žľazu ani snovacie žľazy. Majú ale pachové žľazy, ktoré slúžia na odstrašenie predátorov. Ďalším špecifickým znakom koscov je prítomnosť kladielka pri samiciach a penisu pri samcoch. Niektoré kosce sú všežravé (omnivorné), čo je medzi všeobecne dravými pavúkovcami výnimočné. Najväčším koscom sveta je Trogulus torosus z Európy (22 mm), najmenšie kosce majú menej ako 1 mm. Kosce patria na Slovensku k druhovo menej početným skupinám pavúkovcov.

Krátka charakteristika. Opiliones sú oveľa rozmanitejšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Rozdiely medzi podradmi sú až radikálne. Prozóma a opistozóma sú široko spojené, takže telo koscov vyzerá kompaktne. Povrch tela je silno sklerotizovaný (Laniatores, Cyphophthalmi) alebo je mäkký a kožovitý (Eupnoi, Dyspnoi). Nesie rôzne výbežky a tŕne, ktoré sú inervované. Niektoré kosce fluoreskujú pod UV svetlom. Prozóma nesie na chrbtovej strane karapax. Pri Trogulidae, Cyphophthalmi a Laniatores je karapax spojený s tergitmi opistozómy a tvorí jednotný chrbtový štít (scutum). Pri mnohých druhoch majú scutum iba samce. Kosce majú jeden pár očí (výnimkou sú Cyphophthalmi), ktorými pravdepodobne vnímajú aj pohyb objektov. Oči sú umiestnené po bokoch hrbolčeka nazývaného ocularium v strede karapaxu. Kosce žijúce v tmavších habitatoch majú ocularium redukované. Pachové žľazy sa nachádzajú na povrchu prozómy nad panvičkami druhého páru nôh. Kosce z podradov Laniatores a Cyphophthalmi majú pachové žľazy vyvinuté lepšie.

Chelicery majú tri články, sú klieštikovité a slúžia na usmrtenie a manipuláciu s korisťou. Chelicera samcov môže byť oveľa väčšia ako chelicera samíc. Pedipalpy sú šesťčlánkové a majú tvar nôh. Slúžia ako hmatový orgán, na manipuláciu s korisťou, alebo pomáhajú pri párení. Sú rôzne utvárané – ako tenké nohy (Nemastomatidae), v tvare boxerských rukavíc (Sabaconidae), či sú enormne zväčšené. Niektoré kosce (napr. Laniatores) majú na konci pálp pazúriky, ktoré slúžia na uchopenie koristi. Panvičky pálp a prvého páru nôh majú gnatobázy a spolupracujú pri žuvaní potravy (podobne ako pri škorpiónoch). Nohy sú utvárané ako pri väčšine pavúkovcov, ale chodidlo je rozdelené na metatarzus (basitarsus) a tarzus (telotarsus). Chodidlo je často ešte rozdelené na segmenty (tarzoméry), ktorých môže byť až 100. Týmito dlhými a ohybnými „chápadlami“ dokážu ovinúť stonky tráv pri pohybe či uchopiť potravu. Všeobecne sú nohy ukončené jedným pazúrikom (výnimkou je tretí a štvrtý pár nôh niektorých Laniatores). V porovnaní s veľkosťou tela majú kosce najdlhšie nohy medzi pavúkovcami (až 40-násobok dĺžky tela). To im umožňuje rýchly pohyb po vegetácii, druhy s kratšími nohami žijú v listovej opadanke a v pôde.

telo kosca, bočný pohľad (Savory 1964)	stavba tela podľa Martens (1978) a Arno Grabolle

Opistozóma má 10 článkov, sternit posledného článku kryje análny otvor. Chrbtová strana opistozómy je hladká alebo pokrytá hrbolčekmi. Dýchacie orgány ústia párom stigiem (spirákulá) na druhom alebo treťom opistozomálnom sternite, hneď za štvrtým párom panvičiek. Tracheálny systém je dobre vyvinutý. Pri dlhonohých koscoch (Phalangiidae a Sclerosomatidae) sa kyslík dostáva až do posledných chodidlových článkov pomocou „prídavných stigiem“ na holeniach všetkých štyroch párov nôh. Sexuálny dimorfizmus je podobný ako pri iných pavúkovcoch – samce sú zvyčajne menšie, hoci môžu mať dlhšie nohy. Pri niektorých druhoch majú samce inak utvárané chelicery, pedipalpy a štvrtý pár nôh. Samce z čeľadí Sabaconidae a Nemastomidae majú chelicerálnu žľazu, ktorá produkuje tekutinu slúžiacu ako svadobný dar pri párení. Pohlavné orgány sú ukryté pod pohlavným štítkom na brušnej strane tela. Zvyčajne sa nachádza medzi panvičkami nôh, pri Eupnoi je posunuté až k ústnym orgánom.

viac informácií:      

Kosce sú mezodiverzifikovaným radom a sú tretím najpočetnejším radom pavúkovcov. Dnes poznáme 6653 druhov v 48 recentných a 2 fosílnych čeľadiach (Kury 2018). Odhaduje sa, že skutočná diverzita koscov môže presiahnuť 10 000 druhov (Beccaloni 2009). Sú rozšírené kozmopolitne vrátane studených subarktických a subantarktických oblastí, aj keď ťažisko výskytu koscov je v tropických oblastiach sveta. Fauna koscov je najlepšie preskúmaná v Brazílii, kde je známych viac ako 1000 druhov (celá Európa má 350 druhov). Odhaduje sa, že v Amazónskej oblasti je ešte stále asi polovica fauny koscov neopísaná (Kury 2017). Na Slovensku bolo doteraz zistených 35 druhov koscov.

Pozoruhodný je vysoký podiel endemických koscov, ktorý odráža ich slabú schopnosť rozširovania sa (najdiverzifikovanejšie krajiny v Ázii a Amerike majú viac ako 80% druhov endemických, v Brazílii je to 95%). Na veľkých izolovaných ostrovoch ako sú Madagaskar a Nový Zéland je endemická celá miestna fauna koscov. V Európe je najvyšší podiel endemických koscov (skoro 40% druhov) v Taliansku a Portugalsku (Kury 2017).

Najlepším zdrojom informácií o biodiverzite koscov sú internetové stránky Museu Nacional Rio de Janeiro – Klasifikácia koscov (Kury 2018) a Zoznam rodov koscov (Kury 2017). Na stránke Medzinárodnej arachnologickej spoločnosti sa zasa nachádza zoznam fosílnych pavúkovcov, kde je zahrnutých aj 38 doteraz známych fosílnych druhov koscov (Dunlop et al. 2015).

Význam koscov spočíva v plnení viacerých funkcií v ekosystémoch. Napriek tomu, že sú označované ako polyfágy, uprednostňujú živočíšnu potravu. Rozkladajúci sa rastlinný detrit konzumujú spravidla pri nedostatku potravných zdrojov živočíšneho pôvodu. Lovia rôzne drobné článkonožce a ich vývinové štádiá, hlístovce a ulitníky. Ako zoofágy zohrávajú dôležitú úlohu pri udržiavaní prírodnej rovnováhy. Z hľadiska bioochrany lesných a poľnohospodárskych kultúr pred škodcami však môžu mať väčší význam iba všeobecne rozšírené druhy s vyššou populačnou hustotou. Podľa Šilhavého (1956) sa niektoré kosce živia okrem iných živočíchov tiež roztočmi (Acari), strapkami (Thysanoptera), vývinovými štádiami motýľov (Lepidoptera), chrobákmi (Coleoptera, napr. vajíčkami pásavky zemiakovej Leptinotarsa decemlineata (Linné, 1758)) a i. Významným zdrojom potravy koscov sú tiež uhynuté bezstavovce (nekrofágia). Konzumáciou odumretej organickej hmoty ju biochemicky prepracúvajú a jej mechanickým rozdrobovaním urýchľujú jej rozklad mikroorganizmami. Odbúravaním tohto odumretého organického materiálu tak prispievajú k tvorbe humusu a urýchľujú kolobeh látok v prírode.

Výskum koscov na území bývalého Československa má bohatú tradíciu. Josef Kratochvíl (*1909–†1992) a Vladimír Šilhavý (*1913–†1984) sa vypracovali na svetovo uznávaných odborníkov. Šilhavého základné dielo „Sekáči – Opilionidea. Fauna ČSR, No. 7“ (Šilhavý 1956) obsahuje podrobný opis 64 druhov koscov, ktorých výskyt bol na území Československa zistený alebo predpokladaný. Výraznú stopu v poznaní európskych koscov zanechal Jochen Martens. Najdôležitejšou prácou pre strednú Európu sa stal jeho kľúč vydaný v rámci edície „Die Tierwelt Deutschlands“ (Martens 1978). Aj po 40 rokoch od vydania zostáva tento manuál o koscoch v rámci strednej Európy stále neprekonaný. Napriek tomu výskumu koscov na Slovensku bola v minulom storočí venovaná len malá pozornosť. Ešte pred niekoľkými rokmi patril tento rad klepietkavcov k pomerne slabo preskúmaným skupinám našich suchozemských bezstavovcov. Na tento stav poukazovala ešte donedávna podstatne chudobnejšia odborná literatúra zameraná na výskum koscov, v porovnaní s literatúrou venovanou iným skupinám epigeickej makrofauny.

Až v poslednom desaťročí minulého storočia nastalo u nás výraznejšie oživenie záujmu o výskum koscov, vďaka čomu sa podstatne rozšírili naše poznatky nielen o ich zoogeografii, ale aj ekológii. informácie o výskyte a ekologických charakteristikách koscov na území Slovenska dostupných do konca roku 2003 boli zosumarizované a vyhodnotené v monografii „Kosce (Opiliones) Slovenska“ (Stašiov 2004a). Prenikanie niektorých pontomediteránnych druhov na územie nášho štátu a postupné posúvanie hraníc ich areálov smerom na sever poukazujú na možnosti využitia koscov ako modelovej skupiny na sledovanie sukcesných zmien prejavujúcich sa v našich ekosystémoch, ktoré pravdepodobne súvisia s globálnym otepľovaním. Problematika hospodárskeho významu koscov zatiaľ nie je dostatočne preskúmaná a v literatúre sa stretávame iba s roztrúsenými údajmi, ktoré neumožňujú v tomto ohľade komplexnejšie zhodnotiť túto skupinu.